Správna myseľ, zmätená myseľ


Správná mysl nezůstává na jednom místě. Je to mysl, která se rozprostírá celým tělem i duší ... Zmatená mysl o něčem hloubá a přitom je jakoby zmražena na jednom místě. Zmrazí-li se Správná mysl a usadí-li se na jednom místě, stane se z ní Zmatená mysl. Ztratíte-li Správnou mysl, ztratíte schopnost správně reagovat na jakýkoli podnět. Je proto důležité si správnou mysl udržet. Správná mysl, která nesetrvává na jednom místě je, jako voda. Zmatená mysl je jako led...Rozpustí-li se mysl a použije-li se jako voda, která se rozlije celým tělem, můžeme ji poslat kamkoli bude ona sama chtít. To je správná mysl.


Tieto Takuanove (1) slová mi prišli na um, keď ma Mirek vyzval k napísaniu krátkej úvahy o tom, prečo cvičím aikidó.

Pravdou totiž je, že práve v aikidó som našiel významný prostriedok – samozrejme pre mňa, lebo takéto veci sú veľmi individuálne – k rozpusteniu, alebo aby som bol presnejší a realistickejší, k rozpúšťaniu „zmrazenej mysle“.

Vysvetlenie si možno vyžaduje krátky exkurz do problematiky mysle, pretože postoj nášho "civilizačného okruhu“ k mysli je zhruba rovnaký, ako bol postoj k telesnej hygiene a vôbec k telu pred zhruba 150 -200 rokmi. A téma meditácie a mysle vyvoláva v nás zhruba rovnaké nepochopenie, aké by bola pred tými rokmi vyvolala zmienka o potrebe fyzického cvičenia či hygieny.

Myseľ je veľmi zvláštna vec. Máme ju všetci, ale vnímame ju tak málo, ako ryba vodu, alebo vták vzduch. Väčšinou funguje k našej spokojnosti, a vtedy nám aj chýba motivácia sa na ňu podrobnejšie pozrieť. A keď zase nefunguje, tak väčšinou je to tak zlé, že postihnutý má celkom iné starosti, ako sa s ňou oboznamovať a obvykle potrebuje psychológa alebo v tom horšom prípade pomoc psychiatra.

Medzi týmito extrémami je myseľ, o ktorej chcem hovoriť. Z hľadiska bežného života funguje dobre, prináša svojmu nositeľovi úspechy aj príjemný životný pocit. Jej neoptimálne fungovanie väčšinou nemá príliš vážne následky, a pokiaľ sa nositeľ takejto mysle vyhýba nebezpečným, frustrujúcim a enormne záťažovým situáciám, môže vcelku v pohode prežiť celý život, alebo aspoň jeho veľkú časť.

Áno, dá sa to. Ale tento „šťastný“ nositeľ má zakázané dve veci:

- nesmie sa púšťať do meditácie

- nesmie sa dostať do toho čo by som najpriliehavejšie nazval „životná kríza“

Najčastejšie je vyvolaná závažnými tragédiami, keď sa zrútia všetky životné istoty a treba začať doslova a do písmena od začiatku; keď sa „zrúti celý svet“.

Ja som sa našťastie zatiaľ do tejto druhej situácie nedostal, preto o nej ani priveľa neviem, a preto o nej ani nechcem písať. Ale pomerne vážne som sa zaujímal o meditáciu.

Meditácia má množstvo výkladov a definícií. Tu sa však pridržíme takého, v podstate buddhistického, chápania meditácie, podľa ktorej sa jedná o techniku vedúcu k transparentnosti myšlienok, keď človek nie je vťahovaný ani do svojich myšlienok, ani do výziev či lákadiel okolitého sveta, ale neustále si toto všetko, čo by ho normálne pohltilo, uvedomuje a vníma. Je to každá technika vedúca k dosiahnutiu stavu mysle, označovaného pálijským slovom „sati (2), Takuanove slová hovoria v skutočnosti o jednom aspekte tohto stavu. Nejde teda o nejaké zastavenie myslenia, zablokovanie, ani únik pred okolím či sebou samým, ale o jasné a zreteľné vnímanie všetkého, čo človeka postretne, či to už pochádza z vnútorného alebo okolitého sveta. Prostá, nekonceptuálna, nesúdiaca pozornosť, často sa pre takúto myseľ používa idealizované, ale výstižné prirovnanie k zrkadlu: rovnako ako zrkadlo nič nepridáva a nič neuberá zrkadlenej realite, nič neuprednostňuje ani nič nepotláča a okamžite odráža všetky zmeny.

Pravdepodobne prvý, a prekvapujúci, zážitok meditujúceho je zistenie, že myseľ, ktorej funkciu dosiaľ ani nevnímal, funguje hodne zmäteným, kŕčovitým, nedisciplinovaným a nevypočitateľným spôsobom, je plná tenzií a obáv, túžob a plánov, problémov i spomienok; toto všetko sa v nej „melie“ dookola a dookola, bez nejakého jasného zmyslu; je to taký nepretržitý vnútorný monológ, ktorý obracia pozornosť niekam do neurčita, dovnútra – tu si každý môže doplniť podľa svojho konkrétneho prípadu... Pokiaľ niekto v živote temer vbehol pod auto, alebo sa nečakane potkol, spadol a namiesto strachu či hnevu si uvedomil prázdnotu okamžiku, ktorý nasledoval (t.j. ten kontrast medzi náhlym tichom v hlave oproti „premávke“, ktorá tam ešte sekundu predtým prebiehala), tuší, o čom hovorím.

Ďalší zážitok, ktorý je asi možné prežiť po prvýkrát len v meditácii, je pocit bdelosti, prítomnosti, byť tu a teraz. Stačí to zažiť raz, aby bol človek týmto zážitkom natrvalo poznačený. A s prekvapením zistí, že hoci cez deň je podľa všetkých konvenčných definícií „bdelý“, v skutočnosti ten stav, v ktorom sa cez deň pohybuje je skôr akési prízračné pološero vedomia: nie je to samozrejme priamo spánok, ale nie je to ani jasná bdelosť a prítomnosť; je to akási „polopozornosť“ a „polorozptýlenost“, príjemná uspatosť a nepozornosť k svojmu aktuálnemu okoliu. Je sčasti vyvolaná (v podstate falošným) pocitom bezpečia, sčasti nedostatkom energie a sčasti pravdepodobne i obavou (alebo priamo strachom) byť v prítomnosti. A hlavne, zvykom. Pretože kultivácia bdelosti k aktuálnemu okamžiku nie je súčasťou našej kultúry, náboženstva ani filozofie, ako je to napr. v zene.

Po takýchto zážitkoch sa potom v celkom inom svetle javia zdanlivo nepochopiteľné a iracionálne vlastnosti či chovanie ľudí – a tiež seba samého.

Žiaľ, len samotná znalosť, dokonca ani zážitok fungovania mysle nestačí k zmene. Pre niekoho, kto nie je profesionálny bhikhu, niekoľkohodinová denná meditácia neprichádza do úvahy, a naviac, len samotná meditácia, ak len nezahrnieme niečo ako satipatthanu (3), by pravdepodobne aj tak neviedla k cieľu, teda, stabilizácii stavu sati.

Toto je vlastne jeden z dôvodov, prečo Japonci pestujú rozličné „dó“ (v mojom prípade aiki-dó): „dó“ je vlastne pomocná „technika“ k zazenu.

Keď som začal cvičiť aikidó, zistil som, že onen „spánok s otvorenými očami“ je možné zbadať i pri cvičení. Lenže, o mnoho vyhrotenejšie, doslova ako v laboratórnej skúmavke, bez rušivých vplyvov komplikovanej reality. Pohyb na tatami a techniky sú vlastne abstrakciou reálnej situácie, všetko je ale prehľadnejšie – ako v šachu. Pritom tu chýba strach, alebo vôbec emócie, ktoré vedia s veľkou silou pohltiť osobnosť a zahmlievať jasné vnímanie situácie a seba. A toto všetko naviac, s menšou „námahou“ než pri meditácii. Správne meditovať je totiž pomerne nevypočitateľná vec v tom zmysle, že celý priebeh meditácie nie je veľmi reprodukovateľný. Nedá sa veľmi predvídať čo bude prebiehať počas toho ktorého meditačného sedenia, a je veľa dôvodov, ktoré vedú k tomu, že sa neudeje jednoducho nič (t.j. počas údajnej „meditácie“ cvičenec bude rovnako nepozorný a „duchom neprítomný“ ako v bežnom živote). Na druhej strane techniky aikidó síce môžem robiť fyzicky nesprávne, ale sekvencia pohybov je reprodukovateľná, a spolu s fyzickým opakovaním sa približne opakujú i duševné stavy s nimi spojené, preto je pomerne veľká pravdepodobnosť, že ich človek „zachyti“. Takže prvou vecou je, že cvičenie aikidó poskytuje príležitosť na zachytenie „nebdelosti“, rozptýlenosti, nepozornosti; pretože i keď na tatami nemusíme mať strach zo súpera, bez nebezpečia to tiež nie je: môže dôjsť k zraneniam (seba či partnera), takže je to prirodzená situácia, vyvolávajúca zvýšenú bdelosť a ostražitosť.

Spočiatku aikidó pomáha odbúrať fyzické bloky; a to doslova. Väčšinou máme všetci stiahnuté svaly na šiji, hrudníku, bruchu a tvári. Keď je človek mladý, málokedy si to uvedomí, ale výsledok sa dá veľmi dobre pozorovať u starších ľudí: s vekom sa svaly dostanú do stavu, že niektoré sa charakteristickým spôsobom stiahnu také aj zostanú, takže vytvoria akýsi pancier, ktorý človeka doslova uväzní. Podobne i myseľ si zrejme časom vytvorí určité vzorce chovania, akési vychodené koľaje. Tu v Prahe žije dosť veľa starších i starých ľudí a na nich je veľmi dobre možno vidieť ako sa ich tvár sformuje do určitej masky: doslova sa z nej dajú odčítať povahové vlastnosti a životné postoje. Taktiež napr. u príslušníkov niektorých profesií je možné vidieť určité, viac menej nezmeniteľné, vzorce chovania... a nie vždy ich nositeľ musí byť nimi nadšený.

Paralelne s odbúraním fyzických blokov sa prehĺbi a zrovnomerní dýchanie – ďalší významný faktor, ktorý má dopad na kvalitu života. Väčšina (fyzicky nepracujúcich) ľudí dýcha veľmi povrchne a kŕčovito. Je to prekvapujúce, ale takýto druh dýchania má svoj odraz i na psychickej úrovni, a prejavuje sa hlavne malou sebaistotou, obavami, v extrémnom prípade dokonca neurotickými prejavmi. Takže poriadne predýchanie pri tréningu časom postupne upravuje dych aj pre zvyšok dňa ... i s ním spojené sprievodné znaky.

Jedna vec je teda relaxácia. Druhá, nemenej dôležitá vec je však i určité spevnenie tela; asi nie je veľkou chybou tvrdiť, že platí jednoduchá rovnica: mľandravému telu zodpovedá mľandravá myseľ, a tá teda svojmu nositeľovi určite nič dobrého neprinesie. A k tomu spevneniu tela pristupuje ono neustále zdôrazňované „kokjú, kokjú“, čo by som možno analogicky nazval „spevnením jednania“ ako aj neustále opakovaná požiadavka udržiavať správnu vzdialenosť. Kokjú bez bdelosti je len napnutie svalov. A snaha udržiavať vzdialenosť, keď myseľ nie je prítomná tu a teraz, je ako snaha riadiť auto tak, že pritom sledujeme zaujímavý film v televízii.

Tieto počiatočné zmeny, hlavne na fyzickej úrovni, sú spojené s tým, ako sa aikidóka postupne učí techniky.

Minimálne rovnako dôležitý aspekt aikidó, ktorý prispieva v vývoju „správnej mysle“, je jeho dynamickosť; to je to, v čom má navrch oproti eventuálnym alternatívam, aj keď uznávam, že toto je úplne subjektívny pohľad. Čisto pre mňa sú napr. „nebezpečné“ všetky cvičenia, ktoré nie sú dostatočne dynamické, práve preto, že ja sám nie som dosť dynamický. Napr. iaidó – viem, sú ľudia, ktorí to dokážu robiť tak, že pritom neupadnú do duševnej pasivity ani rozptýlenosti, ale ja to nie som. Rovnako som aj s hathajogou: je to skvelé na telo i na psychiku, ale nesmie to cvičiť človek, čo má neposednú a nedisciplinovanú myseľ, zvyknutú od rána do večera fungovať. Takáto myseľ potom začne v ásane z nedostatku podnetov blúdiť a zaoberať sa sama so sebou a svojimi monológmi...

Aikidó svojou dynamickosťou núti myseľ, aby bola v prítomnosti, ostražitá a bdelá. To si samozrejme vyžadujú všetky bojové umenia, dokonca ako trochu prehnanú myšlienku by som mohol uviesť, že na prebudenie bdelosti mysle je asi najkratšia cesta robiť vážne nejaké bojové umenie a ocitnúť sa v bojovej situácii, neprepadnúť v nej strachu a uspieť v nej. To je ale trochu strmá cesta... Môj subjektívny dojem však je, že jedine aikidó si vyžaduje nielen aby bola myseľ bdelá, ale aj jemná. Myseľ ktorá vie balancovať medzi krajnosťami, ktorá neupadá do krajností, myseľ, na ktorú sa kladie tak neobvyklá požiadavka, ako byť v harmónii s ukem.

To je však zároveň to, čo potrebujeme k správnej meditácii: jemná, bdelá a nediskriminujúca myseľ. A možno nielen k správnej meditácii, ale aj k správnemu a vyrovnanému životu. A tu je zase praktická skúsenosť: aj keď si nemyslím, že sa aikidó dá skutočne dobre robiť bez meditácie, je isté,, že naopak, aikidó malo jednoznačne dobrý dopad na moje meditačné sedenia. Sčasti už len čisto fyzicky (uvoľnenie tela), ale aj psychicky (uvoľnenie mysle), aj keď je to zatiaľ ešte všetko ďaleko od dokonalosti.

Ostatne, bdelé vykonávanie techník má aj jeden, aspoň pre mňa, nečakaný efekt: keď robím techniku dostatočne bdelo, tak náhle mám na ňu dosť času. Mám dosť času na všetky jej detaily, a preto ju nemusím robiť

zbrklo (čo si väčšina ľudí spočiatku mýli s rýchlosťou): hotová dilatácia času... Pravda, toto je pri nácviku, neviem, ako by to bolo v rýchlejšom podaní. Ale asi rovnako.

Som presvedčený, že telo a myseľ určitým spôsobom prepojené. Jedno ovplyvňuje druhé, takže cvičenie aikidó na fyzickej úrovni sa skôr či neskôr (ale žiaľ pravdepodobne neskôr, viac-menej v horizonte rokov) odrazí i na psychickej úrovni; a naopak.

Skutočne. So stuhnutým telom a stuhnutou mysľou je možné robiť len paródiu techniky, nie však skutočnú techniku. S nepreskúmanou, nevypočitateľnou mysľou, o ktorej netušíme ako sa zachová v kritických situáciách, nemožno počítať s technikami aikidó ináč ako len na „predvádzanie za kontrolovaných okolnosti“, teda druh baletu. Často opakované pripomínanie cvičiteľov, že napr. pri technike sa nemáme pozerať na ruky, na nohy, alebo do zeme, ale do očí súpera a mať „zapnuté“ periférne videnie, nie je primárne o fyzickom vykonávaní techniky... skúste to urobiť tak, že máte „myseľ ako ľad“ – stuhnutú, plnú obáv alebo zmätku.

Príkladom zaujímavým špeciálne pre mňa sú napr. pády. Niektoré si vôbec netrúfam robiť (napr.u aikigoši), hoci pravdepodobne čisto fyzicky by som to dokázal, je tu však nejaký blok. To je vcelku jasná situácia. Ale zaujímavé je, že i keď letím do pádu, ktorý som už stokrát robil a technicky ho ovládam, tak to často nie je s „uvoľnenou mysľou“, ktorá „chce“ do toho pádu ísť, ale so zablokovanou mysľou – de facto podvedomé „odmietanie“ toho, aby som do toho pádu letel. Hoci to nakoniec urobím, viem, že to „nie je ono“.

Dokonca začínam byť presvedčený, že napr. spôsob pohybu na tatami pri technikách ovplyvňuje či možno dokonca mení pohybové vzorce, ktoré sme sa naučili v útlom detstve – a to môže viesť k naozaj hlbokým zmenám...

Zaujímavým vývojom prešiel môj postoj k funkcii ukeho. Povedzme si úprimne, asi nie som jediný, ktorý túto úlohu považuje (alebo skôr považoval, lebo teraz to vidím už ináč, a trpím už len recidívami zvyku) za akúsi „oddychovku“ a chová sa v podstate pasívne. Bral som to tak, že tori nacvičuje techniku a ja uke som tu niečo ako nástroj. Samozrejme, je to vec povahy, u mňa to tak rozhodne bolo... Ale i toto sa postupne mení, s mojím meniacim sa pohľadom na význam bdelosti. Skoro by som povedal, že byť ukem je nakoniec ešte lepšie a zaujímavejšie, ako byť torim. Uke netrpí handicapom, že nevie presne techniku, že sa ju učí, prípadne ju robí neúčinne. Môže kľudne a pozorne vnímať celý pohyb, celú súhru s torim, vnímať možnosti protiútoku, vnímať súhru s torim... Najťažšie je však na tejto úlohe neupadnúť do pasivity prípadne do povrchnosti a nepozornosti.

Takto by sa dalo pravdepodobne ešte dosť dlho pokračovať o súvislosti bdelej mysle a aikidó, o ich vzájomnej prospešnosti. V rámci jedného článku by to však už asi nebolo príliš vhodné rozťahovať.

Čo je však dôležité je fakt, že na tréningoch sa človek postupne dostane do bodu, keď zistí, že jeho skutočným obmedzením nie je jeho fyzická výbava, ale pravá príčina, prečo techniky nerobí uvoľnene, presne, efektívne a elegantne, tkvie vo fungovaní jeho mysle, či skôr v jej nedostatkoch. A vlastne až keď dospeje k tomuto poznaniu, začne byť cvičenie aikidó skutočne zaujímavé a dokonca prínosné i pre bežný, civilný život. A tréningy začne brať vážne(jšie).

Pokiaľ sa mňa týka, zdá sa, že sa postupne ocitám v tomto bode.

Tréning sa postupne stáva akýmsi ohniskom (v ideálnom prípade jedným z ohnísk) dňa, v ktorom sa ide „proti entropii“, teda proti tomu, čo berie pružnosť myslenia a rozhodovania, slobodu rozhodovania a konania. Stručne povedané, aikidó sa stáva „dó“, tréning aikidó mi pomáha nastoliť a udržať rád, disciplínu v živote, ktorú všetci potrebujeme... mám na mysli disciplínu definovanú, zase Takuanom, ako „úsilí nezadržet mysl na jednom místě“. Takú disciplínu rád beriem...


1/ Takuan Sóho "Cesta zenu, cesta meče" – CAD Press, Bratislava 1993

2/ SATI: výňatek z "Mindfulness in Plain English" od Venerable Henepola Gunaratana – http://dharma.ncf.ca/intdroduction/instructions/sati.html

3/ Satipatthana – http://mujweb.atlas.cz/www/satipatthana


RNDr. Ivan Kozák – 55 let / na AKP cvičí od ne paměti a před dvěma lety absolvoval zkoušku na 4. kjú